Opäť som sa ocitla v ružinovskej nemocnici. Tentokrát na dve noci, hoci pri objednávaní mi sľúbili iba jednu. Hneď na úvod som sa stretla s chaosom a neprofesionálnym prístupom.
Dorazila som o pol ôsmej na poschodie -1 a dostala som lístok na príjem s pokynom najskôr navštíviť anestéziologickú ambulanciu. Ono to polhodinové vyšetrenie v narkóze je vraj po novom plnohodnotná operácia. Stále sa snažím to pochopiť.
Čo som však nechápala, bol pochodujúci, rozčúlený lekár hundrajúc do telefónu: "Ja idem teraz na koberček, lebo sme spravili čosi správne. Áno, vy traja tam na riaditeľstve si všetko krásne manažujete, ale že nám chýbajú dvaja lekári na urgente to nikoho nexxxe, ne?" Táto situácia ma samozrejme znepokojila, ale odradiť od vyšetrenia som sa nenechala.
Po dvoch hodinách s papierom z AROa som dorazila na poschodie číslo 8, Interné oddelenie. Privítala ma otázka: "A vy kde ste? My vás už dve hodiny čakáme." Čo oni, sú predsa v práci, ale ja som dve hodiny na AROe čakala!
Bolo krásnych 11:00, keď som si konečne sadla do kresla v takzvanej jedálni. A tam som si posedela do 18:30. Všetky postele boli obsadené. Človek, pre zdravotníkov pacient, sa objedná, dostane termín na vyšetrenie o mesiac a keď príde, čaká krásnych sedem hodín na voľnú posteľ. A keď sa už aj nejaká uvoľní, tak ju dostane práve prišlá babička. Úctu k starším je potrebné mať, ale ona už posteľ mala, ja som stále sedela. A už v teplákoch a šľapkách veľmi pozerať okolie nemocnice nepôjdem. (Stačili mi dodatočne z balkóna vyhadzané špaky našich chorých pacientov)
Raňajky neboli, obed mi nedali - nemala som posteľ - a tak som tam sedela o hlade, vyzbrojená dvoma kúskami vianočky. O večery radšej nehovorím. Studená vajcová polievka, jasné .. toto jedlo zbožňuje celá republika a preto ho ľuďom v nemocnici uvarme a dajme im tam to vajce, pre istotu celé. Našťastie existuje manžel, ktorý zájde do Kebabu a donesie vám tureckú šošovicovú s pita chlebom. A kvôli tomu ho ľúbite viac ako kedykoľvek predtým.
Prvý deň za nami. 90-ročné babičky sa so mnou veľmi rozprávať nechcú, ale na sestričky vykrikujú na celé oddelenie... nestačí stlačiť gombík, tak že alarm zobudí celú chodbu, ono je potrebné aj kričať: "sestričkaaaaaa, sestričkaaaaa". Ak by to šlo, prispejem na rozšírenie oddelenia geriatrie, len nech to odľahčí interné. Našťastie existujú aj zdravotné sestry, ktoré si vedia zorganizovať oddelenie a tak chodiacich pacientov dajú na jednu izbu. Len škoda, že to robia o polnoci, zase som sa nevyspala.
Po úspešnom vyšetrení, o ktorom našťastie neviete, sa o štvrtej poobede dozvedáte, že domov nepôjdete. Hoci vám to pri objednávaní povedali. Musia si vás tam nechať na pozorovanie, či vám náhodou nepoškodili pankreas. Práve som chápať prestala. Ak by mi ho poškriabali, tak ja škriabem steny od bolesti. To sa však nedialo. Nechápem načo tu som. Všetky výsledky negatívne. Ďalšia noc na geriatrii, pardon internom.
Ešteže tam bola baba, s ktorou sme celé hodiny presedeli v kresle a doslova kvákali o hocičom, len aby sme nemuseli byť na izbe. Vďaka nej sa mi tá druhá noc zdala o niečo znesiteľnejšia. Utešovala som sa aj tým, že ja mám aspoň plnohodnotnú posteľ, kým ona chúďa musela spať na prístelke. Ako dieťa na dovolenke... ale toto bol naozaj hrozný dovolenkový rezort... Keďže som sa konečne vyspala, vymyslela som stratégiu, ako presvedčiť lekára, aby ma už o 9:00 pustil domov.
Jeho osoba si zaslúži samostatný príbeh. Bol to arogantný typ, ktorý sa tváril, že mu na mne nezáleží. Vôbec mu neprekážalo, že je mojím ošetrujúcim lekárom, hoci to bolo napísané na dverách izby. Doslova mi povedal: "Ja som tu len sprostredkovateľ." Čo to má znamenať? Na tretí deň sa konečne ukázal o deviatej a spolu s jednou milou medičkou sme naňho spikli.
O desiatej som už mala v rukách prepúšťacie papiere. Sestrička bola v šoku: "Vy už máte papiere od doktora K.? Veď ten ráno povedal, že idete domov a papiere dostanete až o štvrtej!" Fakt číslo dva: zdravotnícki pracovníci nemajú pojem o čase.
Konečne som opustila brány nemocnice. Jediné, na čo som myslela, bola horúca vaňa a vlastná posteľ. Do Ružinova už nikdy nevkročím, aspoň nie dobrovoľne.
P.S.: K sociálnym zariadeniam sa radšej nevyjadrím. Odcitujem radšej jednu spolupacientku: "Ja robím v Pezinku v blázinci, ale taký blázinec a bordel tam nemáme."
Komentáre
Zverejnenie komentára