Tento rok sme si lámali hlavu nad tým, kam sa vybrať na dovolenku. Keďže sme mali termín v septembri a chceli sme si trošku predĺžiť leto, výber nebol jednoduchý. Aspoň pre nás nie. Turecko ani severná Afrika nás nikdy nelákali a Grécko malo v čase nášho výberu vlastné problémy. Tak sme sa zamerali na Balkán. Chorvátsko už poznáme ako svoje topánky, no jeho sused nás zaujal.
A tak sme sa jednu upršanú sobotu vybrali autom smer Slovinsko - Portorož. Dážď na začiatku dovolenky sa už stáva tradíciou a vôbec sa ho nemusíme báť.
Väčšinu cesty po diaľnici pršalo a nemeckí dôchodcovia na ceste za svojou dovolenkou spomaľovali premávku, ako sa len dalo. Citujem: "Dvaja vpredu ráno v Mníchove to brzdia a potom sa čudujú, že majú trojhodinovú "Stau" (pozn. autora - zápchu). Podľa môjho názoru by aj v Mníchove mali viac používať skútre, tak ako v Portoroži a okolí.
Aj napriek dažďu sme si hneď uvedomili, aká krásna je Slovinsko. Števo, ako to už býva zvykom, nezabudol dodať svoj komentár: "Na budúci rok stačí aj Devínska kobyla."
Hneď ako sme prešli kopec cez jeden z mnohých tunelov, akoby mávnutím čarovného prútika sa počasie zmenilo. Teplota stúpla o 10°C a slnko nás začalo príjemne hriať.
Portorož nás privítala s otvorenou náručou. Kým sme hľadali náš hotel, stratili sme sa v malebnej dedinke Lucija.
Ubytovali sme sa a vydali sa smerom do Piranu. Toto očarujúce mestečko sa nachádza len 2,3 km od nášho hotela.
Hneď v prvý deň, sobotu, sme mali šťastie zažiť Pomorski krst. Táto udalosť pripomína imatrikulácie na stredných školách a hneď nám navodila skvelú atmosféru. Zistili sme, že slovinčina má s našou slovenčinou mnoho spoločného. Napríklad:
- Vhod - vchod
- Suho - sucho
- Hvala - ďakujem
- 2x - dvakrát :-)
Musím pochváliť, že v našom hoteli - Vile Park - varili naozaj vynikajúco. Večeru sme si ani zďaleka nedokázali dať ľahkú. Chuťové poháriky jasali a váha sa nám zvýšila o kilo :-). Jediné, čo by sme ich mali naučiť, je, že vyprážaný syr sa servíruje so zemiakmi a nie s polentou.
Každé ráno po raňajkách sme sa vybrali na vyhliadku a hľadali medúzy. Tie sa objavovali takmer každý druhý deň a vyzerali ako jedna veľká rodina. Vždy ich bolo okolo šesť. Naše morské kamošky.
Keďže sme si išli oddýchnuť k moru, a nie na poznávací výlet, naše kroky na prechádzkach smerovali len do Portorožu a Pirani. Stali sa z nás turisti, ktorí síce spali 10 hodín denne, ale zato prešli v priemere 15 000 krokov. Rovnováha musí byť.
Pláž v našom hoteli bola otvorená pre všetkých, nielen pre hostí. My, hoteloví hostia, sme mali lehátka a slnečník zadarmo. Pláž bola trávnatá a do mora sa schádzalo po schodíkoch. V blízkosti sa dalo vstúpiť do mora aj pozvoľna, cez kamienkové dno.
Jeden deň sme urobili výnimku zo slnenia a vybrali sme sa na menšiu túru do Národného parku Strunjan. Začali sme výstupom na vrch Pirani, odkiaľ sa nám naskytol úchvatný panoramatický výhľad na mesto. Cesta viedla stále do kopca, až kým som už nemala dosť síl. Zvyšok túry pozostával z miernejších kopčekov.
V parku sme obišli jazierka, kde sa vyrába soľ, a nakoniec sme si oddýchli na novo objavenej pláži. Cestou späť sme si dopriali luxus a využili autobus, aby sme v hoteli stihli obľúbené kapučíno na "našej" pláži.
Zvyšné dni sme si užili plnými dúškami - len tak sme sa prechádzali medzi hotelom, lehátkom na pláži a Piranou. Slovinsko nás očarilo a určite sa sem ešte vrátime. Nabudúce zrejme s vlastným transporterom, aby sme mohli preskúmať aj okolie.
Nasvidenje!
Komentáre
Zverejnenie komentára