Preskočiť na hlavný obsah

Nový šat

Prvý mesiac nového roku je už takmer za nami. Mnoho ľudí si dalo novoročné predsavzatia, napríklad si kúpili nové tenisky na cvičenie (ja sa chystám aj ja, farebné, tyrkysové :-) ). S cvičením to síce nepreháňam, ale mala by som začať, aby som v lete nemusela slnko prosiť, aby mi neprekážalo v opaľovaní. To len tak mimochodom.

Ale pri tom všetkom som sa zamyslela nad svojimi blogmi. Aj tie si zaslúžia nový kabát. Nielen o seba sa musíme starať. Tak som sa s nimi oboma dnes pohrala a výsledok ste videli, ak ste si dnes našli čas a prečítali si môj dnešný výtvor.

Budem rada, ak mi napíšete, či sa vám to páči, či sa vám písmenká dobre čítajú a či viete nájsť všetko, čo si myslíte, že by správny blog mal obsahovať.

Pre porovnanie, tu je link na môj kulinársky kútik: https://www.youtube.com/watch?v=Zcl0GVXX638.

Dúfam, že sa vám u mňa bude páčiť.

Celkovo mám v týchto dňoch záchvaty kreativity. Háčkovanie na mňa čaká. Uháčkovať krásneho maca sa mi nepodarí, ale zato z toho vznikne roztomilý zajac. Počas vývoja sa skrátka zvieratko zmenilo. Najviac práce mám teraz s ušami...

Pre malé aj veľké parádnice plánujem vyskúšať výrobu náušníc z krištáľovej živice. Veľmi sa na to teším a už dva dni surfujem po internete a hľadám všakovaké zaujímavé obrázky (pozn. autora, vedeli ste, že v Rusku po internete nesurfujú? Oni sa ním brodia či putujú, ak chcete - "я брожу по интернету").

Jedna sada náušníc bude určite levanduľová.

foto zdroj: homeandheartdiy.com
Menovky:

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Od detstva žijem na inej planéte

Volám sa Millie a od detstva žijem na inej planéte. Vy žijete na Zemi, ja na Komunikácii. Život u nás je ľahký, všetci medzi sebou intenzívne komunikujú, občas až za hranice zdravého rozumu. Na Komunikácii sa každému dieťaťu pri narodení dostavia tri sudičky, aby mu do vienka darovali komunikačné štýly, ktorými bude počas života vynikať. Mne nadelili iróniu, vecnosť a láskavosť. Možno si poviete: „Ááále, no tááák!“ Lenže naučiť sa komunikovať vecne a pritom s láskavou iróniou bola veru poriadna životná výzva. Úprimne, ani po štyridsiatich rokoch na Komunikácii nemám pocit, že by som to úplne zvládla. Spomínam si na jednu písomku z dejepisu na strednej škole. Učiteľka od nás požadovala vecnosť  a stručnosť. Dostala som dvojku – vraj som bola až príliš vecná a stručná. Nabudúce sa vraj mám viac rozpísať. Vzala som to ako výzvu, a o pár rokov neskôr som začala písať články. To už som bola dospelá a musela som si všetko vykomunikovať sama. Prvá práca? Prvý vlastný byt? Kúpa lístk...
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej

Štyridsiatka a nový začiatok

Tak... a prišla štyridsiatka.   A ja necítim žiadnu zmenu. Pamätáte si tie vety, ktoré nás neustále pred niečím varujú? "Počkaj, po svadbe sa všetko zmení," "Počkaj, keď budeš mať deti...," "Počkaj, keď sa vrátiš po materskej do práce"... a mohli by sme pokračovať. Aj v oblasti veku má okolie nutkanie varovať: "Počkaj, po štyridsiatke to už ide z kopca." A viete čo? Vôbec nič sa nestalo. Život plynie ďalej a je tu vždy nový deň na jeho žitie. Jedno je však isté, ľudia v tomto veku veľa prehodnocujú a niektorí aj menia kurz. Ja robím momentálne niečo podobné. Zmenila som zameranie práce, ktorú by som chcela v ďalších rokoch robiť. Dala som výpoveď. Podala som si prihlášku na vysokú školu. A mnoho iného. Mám pred sebou minimálne ďalších 25 rokov aktívnej práce a veľa prehodnocujem, čo chcem a kde sa vidím. Nie som špecialista v jednej oblasti, ktorú by som mohla robiť celý život ako svoje poslanie . Podľa informácií, ktoré si teraz zbieram, som m...
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej

Colors of Madeira

Rozhodnutie vybrať sa na Madeiru vzniklo pri pozeraní dokumentu o chudákovi, poslednom rakúskom cisárovi Karolovi. Nakoniec celkom dobre, že ho tam poslali do exilu, inak by sme sa my o ňom ani nedopočuli. A ako sa s nami zasmial aj sprievodca Západnou časťou ostrova, Madeira je vlastne "Island of Exil". Chvíľu tam počas svojho vyhnanstva pobudol aj Napoleon. Ale pekne od začiatku. Cesta na pražské letisko bola daždivá a diaľnica plná slovenských kamionistov, ktorí sa predbiehali. Veď doma nemôžu. Samozrejme, to zaklincoval môj výrok "to by sa na Slovensku nestalo". A ono to malo Trenčianske značky. Vstávanie o piatej ráno má svoje muchy, ešteže nás čakali raňajky v McDonalde. Najedli sme sa ako správni hladoši a to sme netušili, čo nás čaká v lietadle. Trojchodové menu - predjedlo, hlavné jedlo, dezert a pečivo. Boli sme poučení na spiatočnú cestu - nejesť :-) Nič to, o štvrtej poobede, miestneho času, sme boli na mieste a usmievalo sa na nás vytúžené slnko...
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej