Preskočiť na hlavný obsah

Laboratórium

Počas víkendu som sa ocitla v úlohe slamenej vdovy. Sama doma, iba leňošiť, to sa mi vôbec nepozdávalo. Vonku bolo síce naozaj hnusne, ale nie na to, aby som len tak spala.

A tak som sa pustila do svojej prvej tvorby náušníc z krištáľovej živice. Inšpirovala ma kamarátka z Austrálie vetou: "Pretože som také chcela... a keďže som ich nikde nemohla zohnať, tak som si povedala, že si ich vyrobím sama."

Všetky komponenty prišli v piatok poštou. Chýbali už len obrázky, ktoré by sa do nich hodili.

Program v našom počítači ma sklamal, nevedel robiť kruhy. Power Point je na tom lepšie, len tie rozmery som ešte netrafila presne, aby to vyzeralo správne.

Ostalo už len doma prehrabať všetky časopisy, scrap-bookové papiere, svadobné telegramy (odosielatelia mi to isto prepáčia :-) ) a čo to povystrihovať. Odvahu som veľkú nemala, a tak som si vyrobila iba jeden pár náušníc a prívesok k tomu.

Proces výroby je to zaujímavý, s rukavicami, živicou a tvrdidlom. Odmerkami a drevenými paličkami. Miestami som sa cítila ako v laboratóriu. Obrázky vybraté, vystrihnuté, a vložené do svojho nového pôsobiska čakali na zaliatie.

Hmotu som poctivo miešala 5 minút a pozorovala bublinky. Naivne som si myslela, že počas tuhnutia sa už neobjavia.

Živica bez bubliniek sa mi podarila len na prívesku pre mňa a na jednej náušnici. Druhá náušnica a detský prívesok si vyžiadali 3-hodinovú kontrolu a prepichovanie vzniknutých bublín. Ale čo by som pre úspech neurobila v sobotu večer.

A že to stálo za to, na prvýkrát, môžete vidieť na obrázkoch. Odvaha tvoriť ďalej týmto výtvorom nadobudla svoje miesto a ďalší víkend bude opäť tvorivý.

Druhý prívesok je pre jednu malú slečnu, ktorá sa mu, dúfam, čochvíľa poteší.


Detail prívesku pre mňa:

foto zdroj: ludmillka
Menovky:

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj

Recenzie ku knihám som zvyčajne nepísala, hoci som prečítala mnoho skvelých, náučných aj oddychových diel. V tomto prípade však urobím výnimku. Po prečítaní knihy "Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj" to ani inak nejde. Už po úvodnej kapitole som plakala a veru, preplakala som ju celú. Kniha je napísaná s takým citom k životu našich predkov, k ich ťažkým skúškam a k tomu, ako si s nimi museli poradiť. Nie je to len príbeh jedného rodu, je to opis všetkých našich rodín, ich tajomstiev a sily života. Autorka s citom vykresľuje vnútorné boje ľudí, ktorí nemali ľahký život. Prežili dve svetové vojny, chudobu, hlad a mnohí ani nemohli žiť s človekom, ktorého skutočne milovali. Ženy nachádzali radosť v deťoch a muži v pálenke. Ak sa niekto odvážil tvrdiť, že pálenka zahmlieva myseľ, len sa mu vysmiali, veď ona vraj dodáva odvahu a zdravie. Pálenka sprevádzala človeka od narodenia až po hrob. Žijeme vedľa seba, ovplyvňujeme sa, zdieľame svoje životy a máme moc si navzájom veľmi po...
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej

Od detstva žijem na inej planéte

Volám sa Millie a od detstva žijem na inej planéte. Vy žijete na Zemi, ja na Komunikácii. Život u nás je ľahký, všetci medzi sebou intenzívne komunikujú, občas až za hranice zdravého rozumu. Na Komunikácii sa každému dieťaťu pri narodení dostavia tri sudičky, aby mu do vienka darovali komunikačné štýly, ktorými bude počas života vynikať. Mne nadelili iróniu, vecnosť a láskavosť. Možno si poviete: „Ááále, no tááák!“ Lenže naučiť sa komunikovať vecne a pritom s láskavou iróniou bola veru poriadna životná výzva. Úprimne, ani po štyridsiatich rokoch na Komunikácii nemám pocit, že by som to úplne zvládla. Spomínam si na jednu písomku z dejepisu na strednej škole. Učiteľka od nás požadovala vecnosť  a stručnosť. Dostala som dvojku – vraj som bola až príliš vecná a stručná. Nabudúce sa vraj mám viac rozpísať. Vzala som to ako výzvu, a o pár rokov neskôr som začala písať články. To už som bola dospelá a musela som si všetko vykomunikovať sama. Prvá práca? Prvý vlastný byt? Kúpa lístk...
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej

Štyridsiatka a nový začiatok

Tak... a prišla štyridsiatka.   A ja necítim žiadnu zmenu. Pamätáte si tie vety, ktoré nás neustále pred niečím varujú? "Počkaj, po svadbe sa všetko zmení," "Počkaj, keď budeš mať deti...," "Počkaj, keď sa vrátiš po materskej do práce"... a mohli by sme pokračovať. Aj v oblasti veku má okolie nutkanie varovať: "Počkaj, po štyridsiatke to už ide z kopca." A viete čo? Vôbec nič sa nestalo. Život plynie ďalej a je tu vždy nový deň na jeho žitie. Jedno je však isté, ľudia v tomto veku veľa prehodnocujú a niektorí aj menia kurz. Ja robím momentálne niečo podobné. Zmenila som zameranie práce, ktorú by som chcela v ďalších rokoch robiť. Dala som výpoveď. Podala som si prihlášku na vysokú školu. A mnoho iného. Mám pred sebou minimálne ďalších 25 rokov aktívnej práce a veľa prehodnocujem, čo chcem a kde sa vidím. Nie som špecialista v jednej oblasti, ktorú by som mohla robiť celý život ako svoje poslanie . Podľa informácií, ktoré si teraz zbieram, som m...
Zverejnenie komentára
Čítať ďalej