Preskočiť na hlavný obsah

Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj

Recenzie ku knihám som zvyčajne nepísala, hoci som prečítala mnoho skvelých, náučných aj oddychových diel. V tomto prípade však urobím výnimku. Po prečítaní knihy "Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj" to ani inak nejde.


Už po úvodnej kapitole som plakala a veru, preplakala som ju celú. Kniha je napísaná s takým citom k životu našich predkov, k ich ťažkým skúškam a k tomu, ako si s nimi museli poradiť. Nie je to len príbeh jedného rodu, je to opis všetkých našich rodín, ich tajomstiev a sily života.

Autorka s citom vykresľuje vnútorné boje ľudí, ktorí nemali ľahký život. Prežili dve svetové vojny, chudobu, hlad a mnohí ani nemohli žiť s človekom, ktorého skutočne milovali. Ženy nachádzali radosť v deťoch a muži v pálenke. Ak sa niekto odvážil tvrdiť, že pálenka zahmlieva myseľ, len sa mu vysmiali, veď ona vraj dodáva odvahu a zdravie. Pálenka sprevádzala človeka od narodenia až po hrob.

Žijeme vedľa seba, ovplyvňujeme sa, zdieľame svoje životy a máme moc si navzájom veľmi pomôcť, ale aj ublížiť. Tvrdé a zatrpknuté srdce dokáže raniť viac ako hrubá sila. Zložité časy prinášajú zložité situácie a my sa v nich musíme rozhodnúť, ako naložíme so svojím životom.

Byť človekom znamená byť ľudský, zodpovedný a mať srdce a ruky otvorené na pomoc druhým. Nesťažujme iným život len preto, že nám osud neprial to, po čom túžime. Odpustenie je leitmotívom celej knihy. Odpustiť predkom, sebe samému a stať sa takou mamou, akou by sme samy chceli byť. Byť mužom, akého si prajeme pre svoje dcéry. Byť priateľom, ktorý dokáže podporiť.

"Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj" je kniha, ktorá sa vám dotkne srdca a nenechá vás ľahostajnými. Je to príbeh o sile rodiny, o prekonávaní prekážok a o dôležitosti odpúšťania. Odporúčam ju všetkým, ktorí si chcú prečítať dojímavý príbeh o živote našich predkov.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Od detstva žijem na inej planéte

Volám sa Millie a od detstva žijem na inej planéte. Vy žijete na Zemi, ja na Komunikácii. Život u nás je ľahký, všetci medzi sebou intenzívne komunikujú, občas až za hranice zdravého rozumu. Na Komunikácii sa každému dieťaťu pri narodení dostavia tri sudičky, aby mu do vienka darovali komunikačné štýly, ktorými bude počas života vynikať. Mne nadelili iróniu, vecnosť a láskavosť. Možno si poviete: „Ááále, no tááák!“ Lenže naučiť sa komunikovať vecne a pritom s láskavou iróniou bola veru poriadna životná výzva. Úprimne, ani po štyridsiatich rokoch na Komunikácii nemám pocit, že by som to úplne zvládla. Spomínam si na jednu písomku z dejepisu na strednej škole. Učiteľka od nás požadovala vecnosť  a stručnosť. Dostala som dvojku – vraj som bola až príliš vecná a stručná. Nabudúce sa vraj mám viac rozpísať. Vzala som to ako výzvu, a o pár rokov neskôr som začala písať články. To už som bola dospelá a musela som si všetko vykomunikovať sama. Prvá práca? Prvý vlastný byt? Kúpa lístk...

Štyridsiatka a nový začiatok

Tak... a prišla štyridsiatka.   A ja necítim žiadnu zmenu. Pamätáte si tie vety, ktoré nás neustále pred niečím varujú? "Počkaj, po svadbe sa všetko zmení," "Počkaj, keď budeš mať deti...," "Počkaj, keď sa vrátiš po materskej do práce"... a mohli by sme pokračovať. Aj v oblasti veku má okolie nutkanie varovať: "Počkaj, po štyridsiatke to už ide z kopca." A viete čo? Vôbec nič sa nestalo. Život plynie ďalej a je tu vždy nový deň na jeho žitie. Jedno je však isté, ľudia v tomto veku veľa prehodnocujú a niektorí aj menia kurz. Ja robím momentálne niečo podobné. Zmenila som zameranie práce, ktorú by som chcela v ďalších rokoch robiť. Dala som výpoveď. Podala som si prihlášku na vysokú školu. A mnoho iného. Mám pred sebou minimálne ďalších 25 rokov aktívnej práce a veľa prehodnocujem, čo chcem a kde sa vidím. Nie som špecialista v jednej oblasti, ktorú by som mohla robiť celý život ako svoje poslanie . Podľa informácií, ktoré si teraz zbieram, som m...

Colors of Madeira

Rozhodnutie vybrať sa na Madeiru vzniklo pri pozeraní dokumentu o chudákovi, poslednom rakúskom cisárovi Karolovi. Nakoniec celkom dobre, že ho tam poslali do exilu, inak by sme sa my o ňom ani nedopočuli. A ako sa s nami zasmial aj sprievodca Západnou časťou ostrova, Madeira je vlastne "Island of Exil". Chvíľu tam počas svojho vyhnanstva pobudol aj Napoleon. Ale pekne od začiatku. Cesta na pražské letisko bola daždivá a diaľnica plná slovenských kamionistov, ktorí sa predbiehali. Veď doma nemôžu. Samozrejme, to zaklincoval môj výrok "to by sa na Slovensku nestalo". A ono to malo Trenčianske značky. Vstávanie o piatej ráno má svoje muchy, ešteže nás čakali raňajky v McDonalde. Najedli sme sa ako správni hladoši a to sme netušili, čo nás čaká v lietadle. Trojchodové menu - predjedlo, hlavné jedlo, dezert a pečivo. Boli sme poučení na spiatočnú cestu - nejesť :-) Nič to, o štvrtej poobede, miestneho času, sme boli na mieste a usmievalo sa na nás vytúžené slnko...